Črty duchovnej kultúry

Možno ste si všimli, že niekde spomínam názov Jakubiany namiesto Jakubany, je to preto, že Jakubianci medzi sebou hovoria: som z Jaku-bian, Jakubianec a pod. Takéto vyjadrovanie je im bližšie a stále hovoria o Jakubianoch. Možno je to aj tým, že Jakubany v ukrajinskom či ruskom jazyku sa uvádzajú pod názvom Jakubjany. Názov Jakubany zostáva viac úradným názvom.

Nárečie

Jakubianske nárečie patrí do skupiny najzápadnejších Lemkov. Jazykové vplyvy slovenské ako aj goralské sú však také veľké, že sa o nich hovorí ako o rečovo poslovenčených alebo o popoľštených Lemkoch. Jakubany susedia s lemkovskými dedinami Repašami, Toryskami, Sambronom, Olšavicou a bývalou obcou (dnes už vysťahovanou) Blažovom, ale zo se­veru s goralskou obcou Novou Ľubovňou a zo severozápadu s goralskou obcou Kolačkov. Aj samotné mesto (pôvodné obyvateľstvo) Stará Ľubovňa hovorí goralským nárečím. Pre Jakubany je bližšie nárečie obce Kamienky a Jarabiny, hoci aj tu sú určité nárečové rozdiely.

V otázke kmeňovej príslušnosti Jakubiancov niet rozporu. Komplikova­nejšia je otázka národnostná, lebo tu treba mať ohľad na dve stanoviská, objektívne a subjektívne. Objektívne stanovisko, ktoré používa pre stano­venie národnosti jazyk, náboženstvo, národopis a pod., káže im priznať ná­rodnosť ukrajinskú alebo ruskú (goralské a slovenské vplyvy nezavážia). Subjektívne stanovisko berie do úvahy osobné národné cítenie. Treba po­vedať, že u Jakubiancov je málo vyvinuté. Cítia ho len natoľko, nakoľko sami poznávajú svoju odlišnosť a najmä odlišnosť vonkajšej formy svojho náboženstva od susedov. Isté je, že reč jakubianských Lemkov by nebo­la uchránila pred asimiláciou kultúrne vyspelejšími Slovákmi, nebyť gréc­kokatolíckej cirkvi, ktorá používa narozdicl od rímskokatolíkov obrad­nú reč starosloviensku a písmo cyriliku (ale aj latiniku). V minulosti bolo Jakubiancom často hovorené ,Ja rus, boja ruskoj vjiry" ľudia často spája­jú národnosť s náboženstvom. V časoch predvojnových (pred r. 1945) ma­li nielen Jakubianci, ale aj iné rusínske dediny v prevažnej miere ruskú národnosť. Po vojne začali silné vplyvy rusko-ukrajinské, a tak každému (o tom nerozhodoval občan) bola zapísaná ukrajinská národnosť. Postupne po dlhých rokoch (asi 1962) sa začali Jakubianci hlásiť k slovenskej národnos­ti a to preto, že v škole sa zaviedol namiesto vyučovacieho jazyka ukrajin­ského, jazyk slovenský. Stalo sa tak na žiadosť rodičov, nakoľko deti nema­li možnosť v ukrajinskom jazyku sa dobre uplatniť na vysokých školách. Tým sa získal určitý odpor k ukrajinskej národnosti. Ďalej to bolo spôso­bené tým, že sa často prepisovala národnosť raz na ruskú a raz na ukrajin­skú. Občania si preto povedali, že nás nebudú toľko prepisovať, žijeme na Slovensku a sme Slováci. Dnes majú vo svojich občianskych preukazoch napísanú slovenskú národnosť, ale hovoria si „sme Rusnaci". Podobne aj rómski (predtým nazývaní „cigánski") obyvatelia si dávali písať slovenskú národnosť. V súčasnosti má každý Róm zapísanú tiež slovenskú národnosť. Ťažký boj s hmotnou biedou Jakubancovi nedovolí rozmýšľať o takých du­chovných otázkach, ako je národnosť. Pojem štátnej príslušnosti najčastej­šie splýva s príslušnosťou národnostnou.